az na par kliseovitych miest ako vliezanie neonu pod chodnik sa mi to citalo dobre, cela pochmurnost a nostalgickost ma zvratene upokojuje
symetria pacienta a osetrovatela tiez mozno trochu osuchana a prediktibilna, ale kedze na nej stoji poviedka, neviem ci by sa s tym dalo nieco urobit, beriem to ako sucast zanru
mimochodom, pasaz so stromom pripomenula Sartra, ale analogicka pasaz v Nevolnosti ma niekolko stran, takze asi nezacitujem — kazdopadne stromy akoby podnecovali k existencialnym uvaham a paralelam, mozno si sa im mohol vyhnut, alebo to nejak lepsie zaobalit, lebo otazka nad cim premyslaju stromy na jesen je podla mna vylozene pateticka
ak sa nenahnevas, prispel by som takou hnidopisskou drobnostou:
všade bolo plno krvi
na tomto mieste som zarazil tak, az ma to prekvapilo, sam nie som dobry stylista, ale predsa — akoby tam bolo povodne napisane „všade krv” a potom to nejaky skriatok prepisal, ved ked uz je krv vsade, je zbytocne vraviet, ze je jej plno
toto je podla mna zbytocne reflexivne miesto, ktore nesmierne narusa tok explozivnych juxtapozicii mechanickym hutanim o tom, co to vlastne robim — toto je podla mna pripad, o ktorom Breton pisal, ze treba zlozit pero a vratit sa o par riadkov naspat
neviem asi presne o co ti ide, ak ti staci klasicky tvar, tak ten by si dosiahol zmazanim a znovuvytvorenim koncov riadkov
recesia? mne to vtipne nepride, ze nemas dostatok kreativity na to, aby si formalne aspon v hrubociznych rysoch zaradil svoj text
nabuduce bude na vyber basen, detektivka a fantasy
poznamku mozes dat tusim do perexu a nastavit, aby sa perex nezobrazoval v celkovom zobrazeni
abstraktne, ciste
chapem, mozno ma postava pravo byt pateticka a nemusi nutne len sluzit na tlmocenie autorovych myslienok
mna to upokojuje nejak skodoradostne, hovorim si, ze nie som sam, kto sa citi zufalo a mozem si hovorit „takto dopadnem“
miesok tam pozitivne vytrca
az na par kliseovitych miest ako vliezanie neonu pod chodnik sa mi to citalo dobre, cela pochmurnost a nostalgickost ma zvratene upokojuje
symetria pacienta a osetrovatela tiez mozno trochu osuchana a prediktibilna, ale kedze na nej stoji poviedka, neviem ci by sa s tym dalo nieco urobit, beriem to ako sucast zanru
mimochodom, pasaz so stromom pripomenula Sartra, ale analogicka pasaz v Nevolnosti ma niekolko stran, takze asi nezacitujem — kazdopadne stromy akoby podnecovali k existencialnym uvaham a paralelam, mozno si sa im mohol vyhnut, alebo to nejak lepsie zaobalit, lebo otazka nad cim premyslaju stromy na jesen je podla mna vylozene pateticka
ak ide o artterapeuticke texty, tak sa to nuka
kiezby slo o sexualitu, obavam sa, ze je to o dost povrchnejsie
ty sa nemas/nemala si sa coho bat
paci sa mi, ako motivy porcovania tela, autonehody a nakoniec rozpustania do nejakeho amorfneho zele koresponduju s kolazovitou formou
tie alkoholicke pasaze, aj napriek slusnej stylistike, mi prisli lacne
ako jadro pribehu vnimam postavu prenasledovatela a vyrovnavanie sa s nou, to malo svoj lyricky, metanarativny presah a mozno az lynchovsky potencial
a este masochisticke tuzby, ktore povazujem za neautenticky vyrozpravane, ale to je na nich zaujimave
ja som tvrdil, ze parametre rozmeru je pleonazmus, parameter a rozmer je to iste
ak sa nenahnevas, prispel by som takou hnidopisskou drobnostou:
na tomto mieste som zarazil tak, az ma to prekvapilo, sam nie som dobry stylista, ale predsa — akoby tam bolo povodne napisane „všade krv” a potom to nejaky skriatok prepisal, ved ked uz je krv vsade, je zbytocne vraviet, ze je jej plno
toto je podla mna zbytocne reflexivne miesto, ktore nesmierne narusa tok explozivnych juxtapozicii mechanickym hutanim o tom, co to vlastne robim — toto je podla mna pripad, o ktorom Breton pisal, ze treba zlozit pero a vratit sa o par riadkov naspat
ale zaver zasa vyborny
som cital lubostne... bolo mi to cudne
je mozne, ze tam je vplyv
ja posledne noci myslim len na to, ako manipulujem s mecmi v rukach…