6

Po dlhej plavbe som sa vylodil.

Všetko je tu malé a ploché, občasné trsy trávy nevýrazne rašia zo scvrknutej pôdy. Pozerám sa do šiestich strán.

I.

Prebrodil som ľadový potok. Jediný vysoký strom v okolí. Šplhám a zhora už vidím len nejasnú a rozmazanú zeleň. Sadnem si na vrchol. Pero škrtá a papier sa míňa na úkor môjho pozorovania: všetko tu je ľahké. Vzduch, ja, šplh a tým pádom aj konár; leziem teda zasa dolu.

II.

Druhý smer ma zaviedol doprostred rozľahlého poľa. Netrvalo dlho a zabudol som, kadiaľ som sa ta dostal. Teraz už ani neviem, či ide o pravý stred. Svetlo sa pomaly stráca. Klasy sa tu a tam ešte zalesknú v nevýrazných zbytkoch paprskov. Odvšadiaľ dolieha nevýrazný šuchot, ktorý neustále silnie. Spomedzi hustej slamy sa vynárajú postavy a pomalým, trochu ťarbavým krokom sa ku mne približujú. Podaktorým spoza otrhaných vriec, ktoré im sotva zakrývajú genitálie, trčia kosáky, iní ich pevne zvierajú v rukách. Nikto sa neponáhľa. Ani ja nie. Po dôslednom obhliadnutí 360 stupňového okruhu je jasné, že nikam neuniknem. Sadám si preto. Možno len prejdú okolo.

III.

Bolo zo mňa strhané: šatstvo, ochlpenie, vlasy, nechty, zuby, špičky uší. Bol som pomazaný: olej neznámeho pôvodu. Ruky voľné, nohy voľné, intaktné. Olej sa na kamenistej ceste šmýka pod nohami. Idem rovno, neostáva iný smer. Netrvá dlho a ocitám sa na mieste, skadiaľ vedie šesť ciest.

IV.

Prichádzam k malej čiernej bránke. Prekvapuje ma, že je kovová, tiež ma prekvapuje, že nič nechráni ani neuzaviera. Ajtak ňou prechádzam. Nič sa nemení. Sadám si na kameň. Zrazu na mňa padne únava tak šialená, aká môže padnúť len na niekoho, kto cestuje. Kameň mi teda poslúži ako vankúš. Neviem, či budem zajtra pokračovať.