vivat! v mojom divadle bude už navždy vidieť škaredá opona

Skrývam sa v relatívnych pojmoch
a túžobne šepocem o netextovom priestore
v ktorom sa
( ja sama!)     strácam
zahnaná do strohej scénickej poznámky
štekám v proscéniu po skupine mímov
aj vo svojej výške a viditeľnosti som bezmocná
opäť opitá číham na pstruha
s holou rukou nad výlevkou
škrtám a zúfalo zapisujem pripomienky
čo jeden cez druhého dôrazne a zvučne
vymenúvajú tichom


každé jedno telo
je naďalej
výrazom sveta


 

 

 

 

Učím sa hravo maľovať podľa zrkadla na svoju tvár
explicitne lživé cobrazy
s nacvičenou ľahkosťou prehlasujem, že do mňa nemôžu vrásť
že nemôžu so sebou strhnúť podklad keď ma šklbneš za závesy, kvôli severnému svetlu
a keby
aj
tak zakážem gestá už v rozpuku
a zatriem každú potenciálnu puklinu




 

len tebe nie je až do polovice prvého dejstva ľúto
za barokovou dokonalosťou opony
len ty ma vidíš stáť nahú
keď sa okolo mňa kopia slová
promptne odrezané od ťahu



 ozvena mojej niekdajšej stopy tíchne
keď sa do nej konečne pevne postavím