Otváram dvere. Ovanie ma studený vietor. Zamyslene vnímam okolie nakreslené nočným štýlom, kde sova pripomína sivého fénixa. Príliš hlučného, aby som veril v kvalitu jeho ohňa, ktorý má niečo spoločné s čínskou látkou, nepokojnou ženou.
Vykročil som. Neponáhľam sa. Neďaleko počuť živú vravu. Výkriky detí. Hudbu. Na tomto mieste som najvyššie ja. Fyzicky. Len málo ľudí ma vníma. Tuší, že za svetlami, ktoré ožarujú ich hrdinov na javisku, stojí človek. Nikdy mi netlieskajú. Na konci sa vyhrnú, rovnako rýchlo ako prišli. Ale zatiaľ sa nikam nechystajú. Ešte nevideli napätie a emócie, za ktoré si zaplatili. Tie zadarmo, ktoré žijú, ich nezaujímajú. Sú príliš lacné a vymyslené.
Chytám svetlá do rúk a krúživými pohybmi osvecujem šapito. Oni sa držia za ruky. Jedia pukance a lízatká. Vykladajú si malé deti na plecia. Tamtí si šepkajú do ucha. Možno veľmi zaujímavú informáciu alebo postreh. Položil jej ruku na stehno. Oblial sa pivom a oblial aj ženu sediacu pred ním. Je zúrivá. Nenávidí ho, za to, že ju zneistil v jej dokonalom vzhľade. Poškvrnil ten krásny, nový sveter. Dieťa na vodítku pobehuje okolo matky. Zaostrím na matku. Prečo vodítko? Lebo je neznesiteľný. Nezvládnuteľný. Hyperaktívny. Odporný. Zničil mi život. Moje nádherné telo. Zruinoval nervy. Nespala som už tri dni. Nič z toho nepovedala. Starý pán hľadá svoje miesto. To je až na konci rady. Každému, kto ho púšťa sa ukláňa. Naráža do nich. Napriek galantnosti je nemotorný. Nemotornosť v kombinácii so starobou sa neodpúšťa. Už sa odprac! Ani toto nikto nepovedal.
Zhasínam svetlá. To je začiatok. Ozve sa detský krik vyvolaný hrôzou z tmy. Nasleduje svetelný výbuch. Rozžiarenie všetkých reflektorov naraz. Stojí v strede. Principál. Majster Šapito. Má oblečený frak, klobúk a po boku svojho miláčika na striebornej retiazke. Malého diviačika, vychovaného celkom podomácky.
„Vítam vás, malí i veľkí, čiernobieli a farební, starí i mladí, vás všetkých vítam,“ začne mohutným hlasom s hraným francúzskym prízvukom, „nie je náhoda, že sme sa tu dnes zišli. Sme tu kvôli dobrodružstvu a zábave. A ja milujem dobrodružstvo a zábavu,“ zvýšil hlas, „milujem dobrodružstvo a zábavu, ako nič iné na svete. Ako sa rozhliadam po hľadisku, vidím, že aj vy. Prišli ste na správne miesto. Lebo tu sa každý človek, každé šaty dokonca aj každý vlas na hlave trasú od nedočkavosti, až uvidia hrdinov vo vzrušujúcich scénach. Majte ich radi alebo ich nenáviďte. Kričte na nich alebo pľujte, smejte sa, plačte, keď plačú, zomierajte s nimi. Žite s nimi. A hlavne odtiaľto odchádzajte s úsmevom!“ Po tejto vete sa stratil v tme, ktorá bola mojim dielom.
***
Svetlo. Scéna sa zmenila. V pozadí, na otáčavých paneloch, je namaľovaný cirkus, tajomstvo a ľudia. Celý čas hrá emocionálne zladená hudba. Stará sa o ňu podobne neviditeľný chlapík ako o svetlá. Na javisku stojí stará žena v priliehavom oblečení. Iba so svojim hrbom a ochabnutou kožou. Snaží sa urobiť roznožku. Snaží sa dať nohu za hlavu. Ukázať, že to stále vie. Ale je to tak náročné. Kosti pukajú. Ešte včera bývala haďou ženou. Dnes na jej elastické telo nie je nikto zvedavý. Dnes je iba starenou, ktorú vyhnali zomrieť do divočiny. Vyhnali ju z jej milovaného cirkusu. Plače. Kričí. Búcha v záchvate zúfalstva do zeme päsťami. Prečo ona? Prečo, práve ona, musela zostarnúť? Vyberá zrkadielko a skúma tvár. Spomína na to, ako sa v duchu smiala matke, ktorá ju mala v tak vysokom veku. Svojej zošúverenej matke, ktorá jej pripomínala viac panáčika zo šúpolia, ako skutočného človeka. Vtedy sa zaprisahala, že ona, predsa ona, nikdy nezostarne. Utiekla z domu. Chcela ukázať všetkým svoje pružné telo. Vycvičené gymnastikou, ktorú trénovala od mala. Bradavky presvitajúce cez tesné overaly. Medzeru medzi pyskami, ktorá sa tak krásne vynímala v rázporku obtiahnutých nohavíc. Ešte obtiahnutejších. Najobtiahnutejších. Milióny blond vlasov padajúcich ponad jej šiju. Muži ju milovali. Ona po nich stúpala vo vysokých opätkoch. Vypichovala im nimi oči. Vŕtala do nich diery. Ešte včera po nich kráčala.
Veľmi pomaly sa vzpriamila. Vzpriamila sa so strachom v očiach. Strach podtrhovala rozmazaná maskara. Maskara a decentne stekajúci pramienok hlienu okolo pravého kútika jej úst. Kriví ústa a na tvári sa objavujú nové ryhy. Defekty krásy zanechávajú v publiku silný dojem, pretože odrážajú skrytý strach divákov. Rodičia zakrývajú deťom oči. Scény sú otrasné. Scény sú perverzné. Mohli by skaziť rodiace sa individuálne bytosti. Staroba je prístupná až od osemnástich.
Pribehnú štyria muži. Hrozivo sa približujú. Krok. Krok a krok sun krok. Stojí oproti nim. Posledné kusy odhodlania. Dup. Dup. Vydávajú mužské zvuky. Produkujú ich mužskými nohami. Šľapú po jej presvedčení. V niektorých chvíľach na ňu pľujú. Hlavne, keď je otočená chrbtom, aby si oddýchla pred ich pohľadmi. Už sú celkom blízko. Ona kričí. A to dievčatko z prvého radu kričí tiež, „nechajte ju!“ z očí sa jej hrnú slzy, „mamička, povedz im nech tej pani neubližujú,“ prosí. Mamička je zdesená, nevie, čo má robiť. Správna mamička by nemala nikdy dovoliť, aby jej dieťa prežívalo intenzívne emócie.
Muži zablokujú starenu v skrumáži. V nápore tiel. Pripomína to rugby. V duchu dúfam, že jej neskočia na telo alebo nevybijú zuby, keby náhodou do jej náručia priletela lopta. Dúfam v to, napriek tomu, že viem, že sa to nestane. Už to nedokáže vydržať. Padá do ich náručia. Oni ňou točia. Tancujú s jej bezvládnym telom. V postupnosti Leto–Jeseň–Zima–Jar. Symbolizujú ročné obdobia. Aj ich šaty tomu nasvedčujú. Často je ťahaná iba za ruky alebo nohy po podlahe. Pretancovala už sedemdesiaty piaty pár topánok. Leto ju unáša v náručí. A skutočne na scéne v pozadí je leto. Systém otočných panelov, na ktoré sú pripevňované kulisy a otočené v momente priamo do deja, je krásny.
Zo sparného počasia vyliezajú dve ženy. Nádherné, mladé ženy. Plazia sa, pretože sú hadími ženami. Je veľmi ľahké pochopiť, prečo sa hlavná hrdinka nechala uniesť ilúziou výnimočnosti. Začínam to chápať, keď si tie dve položia nohy za hlavu. Môj zrak jemne prechádza po ich stehnách a lýtkach. Po tvaroch tela, o ktorých som nikdy predtým nesníval. Muži na tribúne sa medzi sebou pretláčajú očami, o to, komu budú patriť predstavy o nich. Okrem homosexuálov. Tí sú celkom pokojní.
A už je tu. Čakali sme na teba. Kde si bola tak dlho, uplakaná strapatá? Zdvihni aspoň na chvíľu hlavu, nech vidíme, že si už dosť vydesená. Zdvihni na chvíľu hlavu, nech vidíš tie pružné telá pred tebou, čo sa práve sformovali do lavičky, pri ktorej spomaľuješ a chystáš sa na ňu sadnúť. Musí ti malý chlapec zakričať: „teta, nerobte to, čakajú na vás.“? Ale ty ho samozrejme nepočuješ, pretože si len vymyslená postava z pokútneho cirkusu. Vidí ťa, ale nemôže ťa ovplyvniť, nevidíš ho, ale s najväčšou pravdepodobnosťou ho ovplyvňuješ viac, ako by si kedykoľvek bola ochotná prijať za svoju zodpovednosť. Mojou zodpovednosťou je, aby som k tebe ďalej nevysielal mätúce monológy. Zjavne ich počuješ.
Sadá si na lavičku. Aspoň na chvíľu si oddýchnuť. Zvuk po páde na chrbát až zamrazí. Neverí vlastným očiam, jej lavička je úplne živá a má dve úžasné telá. Prikrýva si oči. Mučia ju predstavením. Nie hocijakým, je to jej choreografia z čias najväčšej ohybnosti. Nemôže sa postaviť a utiecť. Tvarujú sa nad ňou telá.
Myslí si, že je už všetko stratené. Ale prilietajú. Orol a fénix. V trojitých saltách a stále sa stihnú chytiť hojdačky. Chytajú hadie ženy, vynesú ich do výšky a navzájom si ich prehodia. Z publika sa ozvú citoslovcia. Malý chlapec nechápe, prečo ich nenechajú spadnúť, keď sú nepriateľmi. Keby to bolo v jeho moci, už by dávno vyklikal myškou smrť. Reálnosť tohto celého je hrozná, pomyslí si. Už to nemieni ďalej sledovať. Zamyká ockovým rukávom a povie mu, že ho doma čaká ešte dvanásť misií. Otec je absolútny ignorant a nedokáže odtrhnúť pohľad od artistiek v koženkových overaloch. Dúfa, že mu aspoň jedna spadne do náručia. V ideálnom prípade na manželku.
Starena si uhládza vlasy. Nemá v pláne vyzerať opäť ako človek, dôvod je oveľa jednoduchší, nevidí cez ne zápas o jej telo. Nevie, čo si má myslieť. A tak si domýšľa, že by to mohol byť zápas dobra so zlom. Zlo bojuje proti nej, samozrejme. Je úsmevné, ako o sebe tvrdí svojmu svedomiu, že bola niekedy v živote dobrá. Je to vojna, a ako obvykle žiadna zo strán nebýva dobrá. Je v centre vojny. V centre bojov bude ešte mnohokrát, bez toho, aby si ktorákoľvek zo strán uvedomila chybu, že si ju pomýlili s celkom inou starenou. Jej skutočná bezvýznamnosť je hrozivá. Zdanlivý význam jej tela ju donútil pozbierať sily a mozog začal spracovávať oportunistické myšlienky. Koniec koncov, to robil vždy najčastejšie. Obráti sa smerom hore s návrhom. Prázdne hojdačky sa húpu do ticha. Ešte bude mať ďalšiu príležitosť predať telo. Vie to, pretože to je nový cieľ jej cesty.
Odkazy:
[1] https://membrana.sk/profile/ericek
[2] https://membrana.sk/cat/poviedka