Mala som kamošku, ktorá sa každého pýtala aké je znamenie. Potom za zatvorenými očami skreslila konštelačný graf. A buď si ju mal na krku, alebo z krku. Moja konštelácia bola všeobecne priaznivá, hlavne preto, lebo som pri počúvaní čušala, a myšlienkami bola na ostrovoch svätej Lucie, Vincenca a Grenadiny. Ráno si spievala Chúlia Iglésiasa a maľovala viečka aj mihalnice na strieborno. Každý tretí chcel s ňou spať. Nespal. Radšej cvičila premety v bielom úbore, s gumičkou cez palec.
Včera som bola vyzdvihnúť z útulku psa. Uvidela som ju. Po desiatich rokoch. Sekala tam na pulte, pred kotercami, v gumenej zástere hovädzie chrbty. Inžinierka. Nastala konštelácia, keď ešte môžem zvrátiť situáciu. Priaznivá konštelácia.
O hodinu sme sedeli kaviarni, kde môžu ľudia aj psy. Hrala tam Nina Simone. A Zelga sa ako vždy ošívala. Sťažovala sa, že ju nikdy nikto nechce odprevadiť. Objednala si čokoládu. Kávu nepila, nikdy ju neochutnala. Aspoň, čo si pamätám. Bola dosť konzervatívna, vo vzťahu k jedlu a nápojom. Po kôpkach hustých ako puding, jedla tú čokoládu a hovorila o všetkých robotách, ktoré opáčila. Pozerala mi do očí, prenikavo, nepríčetne a ako brečtan cíti vibrácie domu, cítila som tlkot jej srdca. Odrazu schmatla moju ľavú ruku a prešla mi končekmi prstov po pahorkoch dlane. Pozerala mi tým šialeným pohľadom do očí, ale energia pohľadu išla tak nejak mimo mňa. Mala studené a spotené ruky. Predstavila som si, ako pred hodinou tie isté ruky sekali kravské chrbtice a “preskočila ma smrtka“.
„Si tehotná“ povedala tónom, ako by si v lahôdkach práve objednávala zavináče.
„O pol hodinu pôjdeš cez cestu a spadne na teba kábel elektrického vedenia“
„Spadneš na zem a uvidíš smrť“
„Zachráni ťa ten, s kým si otehotnela, uvidíš ho prvý raz“
po tomto videní, som vydrapila ruku z jej mäkkého vlhkého zovretia a začala baliť zo stola cigarety, mobil a zapaľovač.
„Uvidíš apokalypsu, uvidíš bezmocnosť a chaos“
zaplatila som pri bare, ani som sa neobzrela. Mrazila ma jej prítomnosť, ešte stále rozprávala tvárou k mojej tvári, ktorá tam už ale nebola.
Pri vchode som sa na chvíľu otočila, a keď zaregistrovala môj súcitný pohľad zakričala:
„Napíš mi o tom, napíš mi na mejl.
Po odchode z kaviarne som skúsila vypnúť, na chvíľu nemyslieť. Zelge z tej ezoteriky evidentne preplo a nebudem predsa veriť bludom veštenia z ruky, Nikdy som to “nežrala“.
Keď som prechádzala popod stĺpy elektrického vedenia, podvedome som kŕčovito uprela pohľad na asfalt, sklopila krk do horizontály a počas chôdze čakala, čo sa bude diať. No, a dialo sa.
To, čo každý deň. Autá zastavovali, semafory preblikávali, ľudia križovali biele pásy vymedzujúce zónu pre kroky. Prešla som na druhú stranu a na pozrela na veľké ručičkové hodiny na veži.
Boli tri hodiny a ja som sa ponáhľala na trh. Tašku IKEA som mala plnú svetrov a topánok. Dúfala som, že to “trhnem“ dokopy minimálne za dvadsať éčiek, aby som mala na benzín. Skúter nemal až takú spotrebu, preto som ho na jazdenie po meste používala častejšie ako auto. Pešo som prakticky vôbec nechodila. Dvere na byte som zamykala na tri kladky, prizvárané o zárubňu a oceľovú tyčovinu votknutú do rozdrvenej drevotriesky dverí. Jedla som tri krát denne. Presné dávky. Ani gram naviac. Byt som mala rozdelený do troch sektorov okrem kúpeľne. Spanie pod moskytiérou, varenie v podrepe, bomba podložená azbestovým šindľom, a sektor “veci na predaj“. Ako prvé som začala rozpredávať ozdobné oblečenie. Nešlo. Dnes som tašku IKEA naprešovala odevmi z pevných a odolných tkanín. Uvidím koľko z toho predám. V rozpočte presne vypočítaného stravovania nesmel chýbať cukor. Hypoglykémia sa mi za posledný polrok dosť zhoršila, a čoraz častejšie som odpadávala. Nemohla som si to dovoliť, na ulici to nebolo bezpečné. Ľudia boli ako supy, v akejkoľvek indispozícii ťa mohli vybieliť až na kožu. Zúfalstvo. Tam dôstojnosť neexistuje. A ani nechýba. Spomenula som si na kilá cukríkov, ktoré sme s mužom pred rokmi skladovali v takej pologuľatej sklenej mise. Asi dva roky tam robili dekoráciu. Keď som sa odsťahovala, vyhodil ich.
Za bývalým TESCOM na Kamennom parkovali taxíky. Byť taxikárom bola vyhľadávaná profesia. Nastúpiť do taxíku znamenalo desať sekúnd úľavy, desať minút jazdy a pol hodina boja o pár centov. Aj tak tých desať sekúnd stálo zato. Ľudia boli prakticky odkázaní na akékoľvek dopravné prostriedky rýchlejšie ako ľudská chôdza, aj keď, vzdialenosti, ktoré prekonávali boli minimálne. Stretnutia s náhodným ľuďmi boli nepríjemné a nevyspytateľné. Mohli vás okradnúť, prepadnúť, alebo vojsť do vašich myšlienok. A to bolo pre mňa asi najnepríjemnejšie. Bola som tehotná a preto som si takýto dopravný prostriedok zabezpečila. Vlastne rovno dva. Je zaujímavé, čo všetko je žena schopná urobiť pre bezpečnosť svojich detí. Autá a dopravné prostriedky sa kradli, všetko, čo bolo von sa kradlo. Tak som to urobila aj ja. Nebezpečenstvo. Tam česť neexistuje. A ani nechýba.
Auto som parkovala v garážach opustenej BAZky, na tri kladky, asi pol hodinu cesty skútrom od bytu, kde som sa na noc utiekala. Myslím, že jediné čo sa kupovalo bol benzín a šatstvo, ktoré recyklovali na hrubé rohože, ktoré mali slúžiť ako posteľ, dvere, okenice. Mala som šťastie, že som pred tým pracovala v nábytkárskom priemysle. Celkom rýchlo som sa v RECYKLANDE, ako tomu hovorili veci znalí, uchytila. Mne za odevy platili, druhým ich kradli zo zle zabezpečených bytov. V tomto svete, v tomto poondiatom zahmlenom svete nebolo už vôbec nič z dreva. Myslela som na MATRIX, ktorý som tak rada kedysi sledovala, a niektoré pasáže pozerala do nemoty, na STALKERA, na deň, keď som ...
...sa stretla s Ním v palacinkárni, sedeli sme pri dubovom stole, ach, dubovom, a ja som mu rozprávala, že chcem napísať niečo apokalyptické. Multimediálny “znovulenbrak“, niečo čo tu už stokrát bolo. Niečo ako tento zasmradený svet okolo. A naše dezorientované papule sa menia na krokodílie pažeráky, a drtia aj s diamantmi v hodinkách robustných neobarokových samožerov, ktorí mali zbytočne veľké kolesá na svojich autách, a teraz jedno z nich mám ja a tie kolesá slúžia na niekoľko- sekundové oddialenie od ... od konfrontácií. Hej neustále konfrontácie ma kontaminujú myšlienkou ukončiť styk s týmto prehusteným kokteilom, namixovaným z ľudstva. Smrdia, dýchajú, lepia sa po sebe, slinia si prsty a upravujú padajúce ofiny z čela. Absolútne narušenie intimity a z toho plynúca dezorientácia. Človek potrebuje zónu. Vtedy nadobúda istotu. A malý poriadok v zóne. Prieniky deformujú sebareflexiu. V takejto tesnej konfrontácii som otehotnela. Bola som kontaminovaná cudzou spermiou. A pomaly to vo mne zrelo. Myslela som na to, čo som to vtedy v palacinkárni hovorila. Myslím, že to bola len rastúca chuť na niečo mimo tohto časo- pásma, mimo farebného vnímania. Pozeral na mňa a kýval hlavou. Nepoznala som ho, prisadol si s fľašou vína ku mne, hovoriac niečo o tom, že hľadá námet. Aké lacné, pomyslela som si.
Od tržnice som musela kúsok prebehnúť pešo k odstavenému a ťahacími auto- lanami zabezpečenému skútru. Lykovú tašku IKEA, som mala poskladanú v zadnom vrecku nohavíc. Vo vnútornom vrecku vetrovky všitý mikromeštek bol plný mincí. Výhodný predaj. Naozaj veľmi výhodný. Na fiktívnom prechode sa na mňa tlačili teplé telá davu. Chcela som rozoznať farbu ich očí, hlasy, pachy. Valili sme sa na druhú stranu ako mäso z mlynčeka.
A naša optika bola v spektre biela – čierna – farba – nefarba. Na počiatku bola biela. Biele svetlo, vlnová dĺžka, odraz, lom...zlom...zvuk, iná frekvencia, vlhko, mäkko, pach, vínny pach. Známe pachy, známe zvuky. Pevné dotyky.
Palacinkáreň.
Odkazy:
[1] https://membrana.sk/profile/denisa
[2] https://membrana.sk/cat/poviedka