Zapálili sme onen svet

Najväčším znechutením na knihe bolo jednoznačne to, že sa hlavná postava na konci príbehu tiež rituálne nedokaličila.

Po tom čo som sa rozhodla na obdobie niekoľkých rokov úplne ignorovať slovenskú (v podstate aj zahraničnú) literárnu scénu v zmysle nečítať žiadne knihy s cieľom zistiť aký to bude mať vplyv na moju vlastnú tvorbu, som už isté obdobie začala pociťovať potrebu predsa si len opäť niečo prečítať a to aj napriek tomu, že asi pred polrokom som sa márne pokúšala dočítať aspoň prvú stovku nudného Americké psycha. Na jednej strane tu bolo pokušenie opäť otvoriť Heideggera, alebo niečo iné filozofické, no na druhej strane, chcela som tam aj niečo menej vážne akože to umelecké. A tak jedného dňa niekde medzi sledovaním pánov čo sa prezliekajú do ženských šiat a vystavujú sa na obdiv kade tade on-line, vtipne sa natriasajúcich dievčat vďaka teledildonickým pomôckam a slovenským pokusom o „zvrhlé“ akcie typu výstava Voyeur, som sa prepracovala k tejto knihe.

Keďže nejde o žiadny konceptuálny a avantgardný exorcizmus a vydalo to vydavateľstvo Ikar, tak kniha sa číta veľmi ľahko, nie sú v nej žiadne extrémne spôsoby storytellingu. Je tam len jeden taký typický, ktorý je blízky aj filmovej tvorbe. K tomu sa už ďalej veľmi podrobne vyjadrovať nebudem.

Zameriam sa teda viac na obsah, vzorce a archetypy, ktoré sa v ňom vyjavujú a niekde asi aj zámerne používajú. Autor knihy pochádza z prostredia metalovej subkultúry, pre ktorú je typická práca s extrémami nielen v rámci tej hudobnej časti, ale aj čo sa týka textov, alebo vizuálov. Daná extrémnosť, alebo práca s týmto fenoménom sa častokrát prejavuje aj na väčšej inklinácií ľudí z tejto komunity k rôznym experimentálnym myšlienkovým prúdom (okultizmus), alebo k tým politických (napr. aj fašizmus). Pričom v súčasnosti ide v podstate o jednu z posledných subkultúr, ktorú je možné vidieť v offline svete a aj poľahky ju tam identifikovať (áno sú ešte aj gothici a emo, ktorí sú ale menej početní).¹

Keďže som už skôr čítala niektoré autorove menšie prozaické diela, ktoré mal kedysi (asi pred pol/rokom) uverejnené na svojom blogu², môžem konštatovať, že oplývali podobnými obsahmi akurát v nich bola prítomná omnoho vyššia miera agresie namierená voči ženských postavám. Avšak prechod medzi reálnym a hororovo snovým prostredím bol prevedený veľmi nebadane, prirodzene, podobne ako keď nastupuje účinok drog, alebo iných meditatívno myšlienkových experimentov..

Zapálili sme onen svet v sebe nesie práve tieto vyššie uvedené body: hneď na začiatku môžeme čítať ako autor cez hlavného protagonistu Havrana predstavuje osobe (menom Sofia) z „vonku“ miestnu komunitu a priestory (tzv. klub Monštrum, ktorého opis je akoby kombináciou bývalých priestorov klubu Fuga na továrenskej a Subclubu), kde sa najčastejšie stretávajú: „Koncerty ako tento sú stretnutia tých najzarytejších asociálov, a to nielen zo Slovenska. V tomto klube je momentálne najväčšia koncentrácia čímsi zaujímavých a výnimočných ľudí na meter štvorcový […] sú to spisovatelia, hudobníci, umelci.... niektorí sú nihilisti, anarchisti, iní zas fašisti, je tu dokonca jeden chlap, ktorý je kresťanský mystik.“ O niekoľko desiatok strán ďalej prostredie v ktorom sa Havran pohybuje začína sám kritizovať: „Všetky tie extrémistické svetonázory a avantgardné umenie sú síce peknou inšpiráciou, ale to je celé. Ak chceš vystúpiť vyššie, nesmieš sa tým dať pohltiť. Tou čistou kultúrnou, vonkajšou stránkou. Musíš zotrvať vo večnom boji, vo večnej vzbure, vo večnej konfrontácií. Antikultúry sú v skutočnosti záchrannou sieťou pre deviantov, ktorá im zabraňuje v ceste ďalej, v ďalšej deviácii, v duchovnom sebapresiahnutí prostredníctvom popretia hodnôt spoločnosti.“ Podľa týchto slov a niektorých ďalších skutkov hlavnej postavy je badateľné, že je sama uväznená v istej paradigme, ktorá riadi jej konanie. V duchovnom sebapresahovaní popieraním hodnôt spoločnosti je očividne badateľný silný vplyv niektorých myšlienok F. Nietzscheho.

Havran sa vo svojom správaní, keď jeho myšlienkové pochody naplno prepadnú rozmerom mysle náboženského fanatika, podobá na iných vodcov rôznych sektárskych zoskupení, hlavne pri prítomných motívoch, kde si mužsky vodca podmaňuje ženy, ktoré zmanipuluje a využije ako obeť pre svoje „vyššie ciele“. Čím vlastne vychádza najavo, že hlavná postava nie je schopná večnej vzbury a úplného popretia všetkých hodnôt a vymanenia sa zo všetkých zaužívaných vzorcov správania.

Asi jeden z najlepších momentov knihy, je ten keď slovami hlavnej postavy prehovára „páči sa mi že zaútočila na ideu štátu, ktorý ešte stále má nejaké páky a úctu, keď sa z cirkvi stal len brešúci, nehryzúci pes.“ (s. 16) Nielen Havranova prvá ženské obeť Andrea K., ktorá pácha rituálnu samovraždu 1. septembra na Mierku pred palácom, ale i jeho druha obeť Sofia nesie v sebe prepojenie s politickou sférou – ide o dcéru ministra vnútra. Keďže však minister (a všetci ostatní skutoční ministri a ministerky) vnútra pracuje v hlavnom meste, kde aj býva so svojou rodinou, lež v knihe sa uvádza, že Sofia cestuje do hlavného mesta a je pôvodne z Košíc, tak to celej knihe a deju dodáva už hneď na začiatku snový a menej reálny rozmer. Aj samotná hlavná postava dokonca niekde na posledných stranách knihy, keď kritizuje slovenské poetické kruhy, priznáva: „žil som vo svojich snoch, v zbabelom úteku od reality, a každý perverzný riadok, čo som naškriabal, bol len sublimovaným želaním uniknúť z väzenia všedného dňa.“

1/ In 2014, however, the only real teenage cults visible to an outsider, displaying their allegiances by their manner of dress, seem to be metalheads and emos.

https://www.theguardian.com/culture/2014/mar/20/youth-subcultures-where-have-they-gone [3]

2/ https://ophagor.wordpress.com/ [4]