Kniha týždňa: Skvapalnená matka

Vladimír Sorokin (1955) patrí k najúspešnejším súčasným ruským spisovateľom, hoci podobne ako mnohí jeho predchodcovia i on je väčšmi populárny v cudzine než doma. Sčasti pre ostrú kritiku, ktorá nešetrí súčasné ani minulé politické vedenie a pomery v Rusku pred i po rozpade Sovietskeho zväzu, a sčasti pre kontroverzné písanie plné absurdností, inotajov, narážok a obscénností, za ktoré si dokonca vyslúžil obvinenie pred súdom zo šírenia pornografie. Istá ruská mládežnícka organizácia blízka Putinovi dokonca zorganizovala verejné ničenie Sorokinových kníh! Lepšiu reklamu si azda ani nemohol predstaviť. Veď čo už je pre čitateľa marketingovo príťažlivejšie ako ruský autor prenasledovaný štátnymi úradmi?

14.11.2009 11:00
debata

Sorokin začal autorsky pôsobiť v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, keď sa pohyboval v prostredí ruského undergroundu. V tom čase sa však väčšmi venoval výtvarnej a grafickej tvorbe. Jeho rané práce sa vyznačujú radikálnym experimentovaním, ktorému dodnes zostal verný. Jeho prvý román Očereď (Rad) vyšiel roku 1983 vo Francúzsku a ihneď vzbudil záujem. Celosvetovo najväčší ohlas však dosiahol románmi Goluboje salo (Modré sadlo), Led (Ľad) a predovšetkým Den opričnika (Opričníkov deň).

V románe Srdcia štyroch, ktorý napísal roku 1991, už autorsky dozrieva jeho svojrázny štýl, pre ktorý je príznačné bohaté využívanie priamej reči, slangových výrazov, lascívneho jazyka či jazykových skratiek a náznakov, čo vytvára ilúziu dynamiky deja. Hoci čitateľ môže nadobudnúť dojem ustavičných zvratov, v skutočnosti sa mi zdá jeho dej veľmi plochý. Niežeby nebolo dôležité, čo sa deje, akurát udalosti majú strojový charakter, plynú ľahostajne, neosobne, bez zdanlivo jasného cieľa, postavy sa ani na okamih nezastavia, aby vykonali čo i len nepatrnú reflexiu udalostí, ktorých sú súčasťou: neviazaný sex, konzumácia výkalov, vraždenie rodičov, porciovanie tiel, skupinové prežúvanie odrezaného žaluďa, umučená nahá starena…

Našťastie práve skratkovité jazykové prostriedky umožňujú Sorokinovi dočista neodradiť čitateľa a evokovať či, lepšie povedané, provokovať v ňom otázky, čo je cieľom jeho písania. Aj keď Sorokin opakovane zdôrazňuje, že mu ide predovšetkým o literatúru ako čisto estetickú záležitosť zbavenú akéhokoľvek morálneho či etického obsahu, nie o realitu (s realitou sa zásadným spôsobom rozchádza), do istej miery si protirečí, veď jeho diela sú, počnúc jeho prvým románom, odrazom dobových pomerov v Rusku, respektíve v Sovietskom zväze. Sorokin je neľútostný spoločenský kritik, ktorý v línii Dostojevského, Bulgakova či mnohých iných ruských spisovateľov píše priam prorocké romány, ktorých námetom je súčasné Rusko s jeho problémami, starosťami a morálnym rozkladom.

Sorokina často klišéovito označujú za ruského markíza de Sade, no v sadizme, ktorý opisuje, sa nevyžíva, skôr len akoby upozorňuje, varuje, že človek sa často stáva obeťou sadistických chúťok v mnohých rovinách, nielen v sexuálnom zmysle. Sovietska spoločnosť predsa programovo znásilňovala sama seba, totalitný režim sa násilím usiloval zbaviť človeka akejkoľvek prirodzenosti, slobody a autentickosti, potlačiť v ňom tvorivosť a vytvoriť z neho poslušného vykonávateľa svojich zvrátených chúťok.

A práve tak by sa dali charakterizovať štyri hlavné postavy románu: Rebrov, Štaube, Oľga a mladučký Serioža. Všetci štyria sa navzájom líšia vekom, postojmi, spoločenskými rolami, no spája ich jeden absurdný a ťažko pochopiteľný cieľ: premena svojich sŕdc. Jemu podriaďujú všetko, preto bez mihnutia oka sadisticky vraždia, vraždenie však pre nich nie je bezúčelná samopaš, plnia rozkazy (Rebrov a Oľga sú príslušníkmi armády), nad ktorými sa nezamýšľajú. Jednoducho existujúci poriadok upadá do chaosu (alúzia na politické turbulencie začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia, keď sa rozpadal komunistický moloch na východe) a treba ho nahradiť. Keď všetci štyria hrdinovia či skôr antihrdinovia navštívia Rebrovovu matku, odrazu nastáva v románe odmäk, čitateľ cíti úľavu, že v Sorokinovom absurdistane predsa len existuje niečo, čoho sa možno zachytiť, kúsok človečiny, náručie matky plné prívetivých spomienok, ale aj iná, prirodzená autorita, no nie dostatočná v porovnaní s cieľom Sorokinovej štvorky, ktorým je nový poriadok. A k nemu vedie absolútna dekonštrukcia, na ktorú je potrebná skvapalnená matka…

Sorokin sa netají tým, že Srdcia štyroch je jeho najnáročnejšia kniha, v ktorej sa usiluje originálne vyrovnať s brutalitou sovietskeho režimu, pre ktorý je násilie účel sám osebe. Na jeho hrôzostrašnosť nestačia ani tie najkrikľavejšie literárne prostriedky. A práve v tomto kontexte, dovolím si tvrdiť, treba chápať Sorokinovu surovú poetiku. Srdcia štyroch sú maximálnou desakralizáciou komunistickou nomenklatúrou presadzovaného modelu spoločnosti a pátraním po génoch zla. Marx pri projektovaní svojej novej, spravodlivej spoločnosti veril, že ľudstvo musí vyhynúť, aby sa zrodil nový človek nezaťažený minulosťou, ktorý nebude vedieť, čo je vykorisťovanie, ani poznať súkromné vlastníctvo. Nikdy sa však nevyjadril, ako by malo ľudstvo vyhynúť. Sovietsky režim na čele s Leninom a Stalinom však jeho slová interpretoval doslovne.

Rebrov, Štaube, Oľga a mladučký Serioža odhaľujú hranice, kam až dokáže zájsť človek v mene napĺňania cieľa, ktorému nemusí a pravdepodobne ani nikdy nebude rozumieť, lebo je rovnako absurdný ako režim, ktorý ho k tomuto cieľu vyzýva. Štvorica „hrdinov“ reprezentuje celé spoločenské spektrum, starcov, deti, strednú generáciu, mužov i ženy, znásilnených, ponížených, a predsa odhodlaných…

Okrem románu Srdcia štyroch sa v Sorokinovej rovnomennej knihe nachádza aj absurdná poviedka Mesiac v Dachau a tri divadelné hry Dostojevskij trip, Peľmene, Hochzeitreise. V hre Dostojevskij trip drogovo závislí vyčkávajú na dílera, ktorý im má priniesť dávku Célina, Hemingwaya, Faulknera, Dostojevského a ďalšie psychotropné látky. Rozprúdi sa komicko-absurdná debata v štýle Danila Charmsa o vplyve jednotlivých drog („Faulkner! Začneš si ho dávať a o mesiac si úplný debil.“). V podobne ladenom absurdno-komickom duchu sa nesú i nasledujúce hry.

Po Opričnikovom dni a Ľade sú Srdcia štyroch už treťou knihou, ktorá vychádza vo vydavateľstve Kalligram v skvelých prekladoch Jána Štrassera, ktorý sa aj tentoraz skutočne zručne popasoval s neľahkým jazykom, ktorý Sorokin s obľubou používa.

debata chyba