Prekvapilo vás rozhodnutie poroty Anasoft litera? Čo pre vás znamená a ako môže pomôcť vám a slovenskej literatúre?
Pravdaže prekvapilo – a veľmi. Predpokladala som, že sa táto nenápadná knižka bez veľkých rečí zaradí do mojej doterajšej tvorby a občas mi niekto povie, že si ju prečítal. Už to, že ju vybrali medzi desať finalistov, bola veľká pocta. Je za tým aj veľká práca porotcov, ktorí museli obsiahnuť celoročnú produkciu všetkých vydavateľstiev. A pre počet finalistov vypustiť takých autorov ako je Stano Rakús a Balla. Predstavujem si to tak, že každý mal vlastného finalistu a že cenu by si zaslúžil každý z nich. A to je myslím najväčšia pomoc pre slovenskú literatúru. Anasoft litera dáva ľuďom najavo, že u nás vznikajú dobré a rôznorodé knihy, ktoré si zaslúžia podporu a priazeň čitateľov. Vracia spisovateľom dôstojnosť.
Ostrovy nepamäti – nie je to zvláštny názov pre knihu spomienok?
Najprv som svoju nepamäť nepriznávala ani len sebe, potom som ju neprezrádzala iným a napokon som ju prijala a pomenovala. Vtedy mi poriadne odľahlo. Moji známi zistili, že ich neignorujem, ale jednoducho nespoznávam a veselo sa ku mne hlásia sami – keď majú chuť. Práve táto moja nedostatočnosť ma priviedla k písaniu. Zachraňovali ma zápisky, z ktorých sa postupne stávali zárodky literatúry, kratučké poviedky.
Texty S Boženou a Úlety už boli publikované dávnejšie, kedy vznikali Sestričky a Dolety a prečo ste ich spojili do jedného celku?
Úlety sú pohľadom z prítomnosti až niekam do detstva, sú to preosiate zápisky, ktoré som si potrebovala odložiť na ďalšiu prácu. Odrazu z nich vznikol tvar, ktorý v akomsi pohybe proti času vypovedal o živote od nežnej revolúcie po Stalinovu smrť. Knižka vyšla vo vydavateľstve Fragment. So zápiskami som, pravdaže, neprestala a po dvadsiatich rokoch boli na svete už oveľa ťaživejšie Dolety. Tie som preskupovala a vyberala podľa tém a prelínala aktuálnymi citátmi z dennej tlače, ktoré vychádzali počas práce na výslednom texte. Spolu s Úletmi som ich ponúkla do toho istého vydavateľstva. Fragmenty do Fragmentu. Výsledok som dala čítať svojmu prvému kritikovi, manželovi Petrovi Zajacovi a on ho označil za veľmi tvrdý, ktorý ovalí čitateľa rovno po hlave. Akúsi protiváhu som našla v mladosti: rozpísala som krehkejšie Sestričky o prekonávaní skutočných a pomyselných hraníc režimu, v ktorom sme so sestrou dospievali a dospeli. Prózou S Boženou som tento celok dotvorila a vznikla tak moja najsúkromnejšia knižka.
Vaše spomienky sú často najmä vďaka interpunkcii obdarené zvláštnym rytmom. Zdôrazňuje to útržkovitosť spomienok alebo je spomienka príliš naliehavá?
Máte pravdu, tvar a obsah spolu úzko súvisia, nie je to samoúčel. Vyjadruje to atmosféru: Juraj Kušnierik to nazval dychom, Irena Malec minimalizmom, Peter Zajac ostychom či netýkavosťou, Fedor Matejov zadrhávaním a Zdenka Zednikovičová puzzle pre pokročilých. Zmocnil sa ma rytmus prózy a niesol ma od zastávky k zastávke vnútorného zemepisu tak, ako sa mi vyjavoval vo vývojke na trocha preležanom fotopapieri s hnedastými škvrnami.
V časti S Boženou cítiť váš silný vzťah k Božene Němcovej. Čím ste si blízke?
Keď som po roku 1968 už pridlho žiadala o tvorivú podporu a nemohla pracovať, zvolila som cestu známosti, ktorá ma veľmi netešila a dostala som ponuku vypracovať scenár o pobytoch Boženy Němcovej na Slovensku. Začítala som sa do jej úžasných listov a poznámok a našla som v nich aj podobné žiadosti o možnosť tvoriť… Scenár bol spletený z jej listov, rozprávok a národopisných poznámok o vtedajšom Slovensku. Mal názov Predo mnou tma, za mnou tma. Objavili v tom súvislosť s prítomnosťou a film dostal názov Ako listy jedného stromu, na čo som si spomenula pri delení Československa. Pri tejto práci som sa s Boženou ozaj zblížila: podobné boli napriek desaťročiam, ktoré nás oddeľovali, problémy s vrchnosťou, postavenie autorky, chlebové starosti, výchova štyroch detí. Tak vznikol môj fiktívny rozhovor s Boženou Němcovou, próza S Boženou.
Ako sa zrodila vaša spolupráca s Jurajom Herzom na filme Sladké hry minulého leta?
V dramaturgii Televíznej filmovej tvorby to bol po jej založení prvý titul, ktorý nevychádzal z našej či ruskej klasiky. Juraja Herza oslovil Peter Balgha, okolo ktorého sa zoskupili režiséri, scenáristi a kameramani ako Solan, Karvaš, Hollý, Vichta, Szomolányi, V. Horňák, Balaďa, bratia Lutherovci, Šimončič, Barabáš, Herz, Jakubisko, Grečner. Pod jeho rukami vyrastala na Vysokej škole múzických umení nová generácia, Ursiny, Lihosit, Mitana, Štefankovič, Filip, Paštéka a mnohí ďalší. Jurajovi Herzovi sme premietli denné práce Doda Šimončiča z Havettovej Slávnosti v botanickej záhrade, do Divadla na Korze som išla osloviť so scenárom v ruke Lasicu, Satinského, Debnára, budúce hviezdy nášho filmu, a Juraj Herz objavil skvelú Janu Plichtovú. Niektoré scény som napísala ako citácie obrazov impresionistov, čím vznikla zvláštna atmosféra filmu.
Bol to úspešný film, ale s ocenením na festivale v Monte Carle sa spája takpovediac politický škandál…
Aspoň že sme to stihli poslať von… Potom múdre hlavy vydumali, že celé dielo je inotaj, Muška je Československo a jej priatelia znázorňujú spriatelené armády… Ľudská tvár socializmu sa zmenila na neľudskú masku, TFT zrušili a Peter Balgha nás skoro nato opustil. Tridsaťsedemročný. Odstrihli ho od práce a tým aj od zmyslu života.
Keď sa povie Alta Vášová, človeku hneď napadne muzikál. Najúspešnejší je Neberte nám princeznú, ale prvý bol Cyrano z predmestia. Mali ste vtedy text, o ktorom ste si mysleli, že by sa hodil na tento žáner, alebo ste ho písali „na objednávku“?
Možno práve Sladké hry minulého leta inšpirovali Kamila Peteraja, aby ma oslovil. Vedela som, že musím vyjsť zo známej predlohy. Vybrala som si Rostandovho Cyrana, pretože som chcela ukázať nepodkupného chlapca, ktorý neuhýba pred mocou a nedá sa zlákať peniazmi, človeka, pre ktorého je dôležitý čistý štít. Rostandov Cyrano sa vyjadroval veršom, ten náš hudbou, ostala láska k Roxane a sila priateľstva. Predstavovala som si, že muzikanti budú vystupovať priamo na javisku ako neskôr v košickom divadle. Pri pôvodnom bratislavskom predstavení na Novej scéne v roku 1977 vedenie až do premiéry s napätím čakalo, či inscenáciu ministerstvo kultúry nestiahne. Predstavenie malo veľa repríz, ale nakoniec ho zastavili napriek tomu, že bolo vypredané a zamedzili záujmu zo zahraničia: nebola to vraj správna prezentácia našej pokrokovej mládeže.
Pri muzikáli výsledok závisí od viacerých tvorcov. Zdá sa, že ste mali šťastie na ľudí – Ján Štrasser, Dežo Ursiny, s nimi ste spolupracovali na všetkých muzikáloch okrem Cyrana, ale aj pri ňom sa hovorí, že hudbu mal písať Ursiny, dokonca v ňom mal vraj hrať. Prečo na ňom nakoniec nespolupracoval?
Kamil Peteraj spolupracoval s Marianom Vargom a Paľom Hammelom, ja s Dežom Ursinym a s Janom Štrasserom. Tri také výrazné a silné osobnosti sa do jedinej hudobnej línie vtesnať nemohli, ale o texty sa Kamil s Janom podelili podľa svojho naturelu. V role Cyrana som si predstavovala Jara Filipa, nie Deža – ale práve on mi povedal, že Jaro by nespieval cudzie pesničky.
Pre mňa bol najväčším objavom detstva muzikál Niekto ako ja. Hoci sa mi zdá, že akosi zapadol. Prečo?
Najväčším objavom by mohol byť nedokončený muzikál P+L, ktorý som robila s Dežom Ursinym a Janom Štrasserom voľne podľa Rollandovho Petra a Lucie. Bolo by ho však treba dokončiť. Ale späť k muzikálu Niekto ako ja. Tento titul má zvláštny osud. Za rovnomennú knižku som dostala v roku 1990 medzinárodnú cenu Janusza Korczaka, ale dozvedela som sa to až vtedy, keď ku mne doputovala pol roka po udelení. Hudobná dramaturgička Gabika Vyskočilová chcela, aby som napísala muzikál pre nadané dievčatko Darinku Rolincovú, no pokým ho schválili na realizáciu, z Darinky bola Dara – a Dežo našiel iné skvelé dievčatko. Asi sa tento film ľuďom v programovom oddelení nezdá taký rozprávkový ako Princezná…
Ursiny v ňom hrá „pohodového“ tata. No mal povesť problémového človeka. To bol taký dobrý herec?
Dežo mal vrúcny vzťah k svojim deťom, prežíval s nimi dovolenky, jeho syn Jakub s ním trávil posledné mesiace, týždne, dni… Tvorivý človek je inšpiráciou aj pre svoje deti, i keď život s ním prináša prekvapenie za prekvapením, problém za problémom. Napokon iný tato by moju hrdinku dal hľadať políciou. Dežo to nemusel hrať.
Na záver sa vráťme k literatúre. Mila Haugová o vás povedala, že nikto nie je v súlade so svojou tvorbou tak ako vy. Čo pre vás znamená písanie?
Keď čítam Miline básne, myslím si o nej to isté… U mňa to cíti asi preto, že premýšľam s perom v ruke. Zároveň s jeho pohybom po čistej bielej ploche. Čosi sa ma dotkne, osloví a keď nechcem, aby sa to stratilo, pokúsim sa to zaznamenať. Pritom tomu dávam tvar, vzniká zárodok literatúry, časť budúcej prózy.
Čo chystá do budúcnosti spisovateľka Alta Vášová?
Keďže moje zápisky pokračujú, rozpísané mám Odlety. Kali Bagala chystá reedíciu knižky Natesno, ktorá predznamenala poetiku mojej poslednej knihy.
Alta Vášová
Narodila sa v obci Sevľjuš na Zakarpatskej Ukrajine 27. mája 1939. Vyštudovala matematiku a fyziku, učila, ale pracovala aj ako sprievodkyňa a upratovačka na hrade Zvíkov. V rokoch 1968 – 1970 pôsobila v Československej televízii. V roku 1978 sa stala scenáristkou Slovenskej filmovej tvorby. Je autorkou scenárov k filmom Sladké hry minulého leta či Ako listy jedného stromu a libriet k muzikálom (Cyrano z predmestia, Neberte nám princeznú, Niekto ako ja).Vydala prózy Zaznamenávanie neprávd, Miesto, čas, príčina, Po, V záhradách, Sviatok neviniatok, Niekto ako ja, Osudia, Natesno a naposledy Ostrovy nepamäti.
