Babi, voda stúpa

Stará žena pokladá na stôl uzavretú kapsulu. Povrch hladký, strieborný. Matne sa leskne. Zvráskavenými prstami ju jemne obchytkáva, skúša štruktúru materiálu, chlad vychádzajúci zo záhadného povrchu. Otvára ju. Vnútri leží list; je mokrý a dotrhaný, okraje sú ohorené. Pomaly a precízne ho rozprestiera na stôl. Odhŕňa lakťom orechy a jablká. Padajú na zaprášenú podlahu a v tichu stareckého domu sa chvíľu hrmotavo kotúľajú. Písmo na liste je sotva čitateľné.

- Max!

Chvíľu je ticho.

- Maaax!

Podlaha vŕzga. Starec v šedých slipoch a umazanom tielku vchádza do miestnosti. Koža na obnažených pažiach mu ovísa. Nevzrušene si sadá vedľa starej ženy. Nahne sa cez jej čudne vykrútené rameno.

- Čo to tam máš?

- Píše vnučka. Aha..

Vynorila som sa. Obloha bola šedobiela, pršalo a agresívne vlny olizovali útesy. Jedna z nich ma strhla a pleskla mnou o kameň; myslím, že mi praskla kosť v ruke. Vyškriabala som sa po zvlhnutom piesku z vody a konečne pod nohami pocítila šteklenie zeme. Ostrov bol rozľahlý a nádherný; divoké, expanzívne porasty zjavne dominovali všetkému živému, čo sa na ňom nachádzalo. Prerastali cez zem, cez skaly, na niektorých tŕnistejších a tučnejších vetvách boli dokonca ponapichované mačkovité šelmy. Môj pohľad zaujal až príliš symetrický vchod do jaskyne. Stabilizovala som si prasknutú ruku dvoma tvrdými a odolnými listami a vošla som dnu. Tma. Vlhko. Ozveny stekajúcej vody. Celý priestor príjemne voňal, čosi vianočné, ako badián, možno škorica. Z prsníka som si strhla veľkú fialovú pijavicu. Keď som ju stískala medzi dvoma prstami, z úst vracala zvyšky (donedávna) mojej krvi. Odhodila som ju do skalných útrob; rozhodla som sa jej ponechať šancu na život. Poznáš ma, babi, neznesiem, keď sa ubližuje zvieratkám. Hĺbka jaskyne ma lákala a tak som vykročila vpred. Cez praskliny vytvorené koreňmi agresívnych rastlín dnu doliehalo svetlo. Čoskoro som narazila na nástenné maľby. Vyobrazovali zvláštne, pretiahnuté siluety postáv klaňajúcich sa kvetom. Boli krásne. Miestami abstraktné. Ty vieš, že tak to mám rada. V ruke pulzovala bolesť, no nedalo mi to, musela som ísť ďalej, priestor si ma celkom podmanil. Nie som typ, čo by zvykol podliehať mystickej posadnutosti, no prebudil sa vo mne dobrodružný duch. Túžila som zistiť, kam chodba vedie. A ona viedla len na druhý koniec jaskyne. Ďalší priechod, cesta von, predo mnou nekonečná džungľa. Uvažovala som, či sa nevrátiť. Potom som zhodnotila, že veľmi nie je kam; vynorila som sa z ľadovej slanej vody. Tu mi bolo rozhodne lepšie. Šla som teda ďalej. Všade tie zvery, tigre, leopardy, opice, ponapichované na bizarné, nepriateľské rastliny. Potkla som sa o koreň a padla tvárou do hliny. Bolo v nej plno života a ešte čosi, čosi tvrdé, matné a hladké. Kapsula. Tak som ju vzala a píšem ti, babi, list. Som si istá, že tento metafyzický predmet nájde svoju cestu k vám. Pozdrav dedka a prajem vám všetko dobré. Ak sa z tohto ostrova dostanem, prídem vás na Vianoce pozrieť. - Alveola.

Stará žena starostlivo skladá list a pchá ho naspäť do kapsuly.

Trasúcimi sa prstami ju uzaviera.

- To je pekné, že si spomenula.

- To teda je. Je to zlaté dievča.

- Veru zlaté. Dúfam, že príde čoskoro.

- Kedy pôjdeme jesť?

- Ty predsa už jesť nepotrebuješ.

- Vlastne máš pravdu. Idem si pustiť rádio.

- Nezabudni vyvetrať.

Starec šuchtavo odkráča. Po chvíli počuť statický šum vychádzajúci z vedľajšej miestnosti. Stará žena si vzdychne, vstane a postaví sa k okennej parapete. Cez jasné, žiarivo biele svetlo nevidno vôbec nič. Hľadí dlho a bez pohnutia.