Rezne

Dvaja muži vzdialení od seba zopár tisícok kilometrov práve zomierajú. Prvý muž práve leží. Druhý muž práve leží. Obaja sú priviazaní k posteliam.

 

Prvý muž leží na posteli určenej k vraždeniu ľudí smrtiacou injekciou. Steny sú vymaľované nažlto. Premýšľa nad tým, ako asi musí vyzerať úchylný zmrd, ktorý vymaľoval steny takou veselou a optimistickou farbou. Má to zhruba rovnaký zmysel ako fakt, že do seba nemohol hodiť pred celou procedúrou zopár panákov kvôli zdravotným opatreniam väzenia. Tak na poslednú večeru pil colu.

 

Druhý muž leží na provizórnom nemocničnom lôžku v Afghanistane. Nabodol sa na vlastnú dýku, keď utekal z úspešnej misie späť do tábora a pošmykol sa na ťavom hovne.

 

Prvému mužovi práve láskavo dovoľujú vypovedať svoje posledné slová pred tým, ako stratí privilégium vypĺňať svoj neveľký priestor.

 

„Je tá striekačka vydezinfikovaná?“

 

Dozorca nechápavo kýve hlavou.

 

„Lebo keby nebola vydezinfikovaná, mohol by som dostať aids. A keď ti potom, čo vstanem z mŕtvych ako zombie, rozmrdám prdel, možno ho dostaneš aj t..“

 

Prvému mužovi vypínajú mikrofón. Stráca privilégium rozprávať. Zbytok slov sa rozplýva v pohoršenom šume publika, ktoré považuje jeho slová pri tejto kultúrnej udalosti za vrcholne nevhodné. Možno chcel dodať aj niečo múdre. Kto vie. Potom ho zavraždili.

 

Druhý muž sa trasie na posteli. Nadáva si do debilov. Pýta si od vojenského lekára cigaretu. Ten mu ponúka camelku. Druhý muž ju nahnevaný odhadzuje preč.

 

„Túto nie. To, čo tam pridávajú, ma práve skoro zajebalo.“

 

Chrapčí.

 

„Skurvené ťavie hovno.“

 

Lekár sa naňho súcitne pozerá.

 

„Budeš v poriadku.“

 

Druhý muž vie, že nebude. Liekov je málo. A on by už ako vojak nebol výkonný. Tak načo plytvať? Treba uvažovať ekonomicky. Lekár mu naposledy skúša pulz. A vykonáva ďalšie pro-forma procedúry. Prechádza k ďalšiemu vojakovi.

 

Druhý muž sa naposledy pokúša niečo povedať.

 

„Doktor.. ja.. ja.. by som rád.. aby všetci vedeli..“

 

Doktor druhého muža nepočuje. Druhý muž tuhne. Slová sa strácajú v stonoch ostatných zranených vojakov. Možno boli aj múdre. Kto vie. Potom druhý muž stuhol definitívne.

 

Lekár sa opäť vracia k druhému mužovi. Sníma mu z ruky striebristý náramok s číslom. Ten sa obvykle posiela rodine spolu s informáciou o úmrtí a poslednými slovami: „Skurvené ťavie hovno.“

 

Lekárovi na vojne zo všetkého toho umierania preplo. Nedával to ale príliš najavo. Keď sa vrátil späť domov a zamestnali ho v nemocnici, poodpájal polovičku pacientov na jednotke intenzívnej starostlivosti od prístrojov.

 

Zavreli ho do väzenia. Tam sa stretol s dozorcom, ktorý zavraždil Prvého muža a o pár rokov bude mať za úlohu zavraždiť prepnutého lekára.

 

Dozorcovi zatiaľ žiadny zombie s aidsom prdel nerozmrdal. Ale vždy, keď mu nejaký jeho priateľ alebo manželka od incidentu s prvým mužom zozadu poklopali po ramene, strhol sa a znervóznel. Nikdy neoplýval silnou náturou. Čo výrazne kontrastovalo s jeho povolaním. Ale peňazí bolo málo. Treba uvažovať ekonomicky.

 

 

Lekár si počas prvých dní vo väzení písal na papier svoje kalkulácie. Koľko kávy musí vypiť, aby si tesne pred popravou privodil infarkt. Nemienil sa vydať zákonu tak ľahko. Iná samovražda nepripadala do úvahy. Bezpečnostné podmienky vo väzení boli naozaj vysoké. Nechcú predsa stratiť väzňa. Pred tým, ako bude zavraždený. Všetko pre bezpečnosť.

 

Neprestával byť prepnutý. Ale všetkým to bolo jedno. Za primárny motív svojho života považoval vyjebávanie so systémom. Aspoň tou samovraždou. Vyjebávanie so systémom bola kumulujúca sa záležitosť. Kopila sa na seba. Nikdy nemal dosť. Chcel viac a viac. Pacienti mu nestačili. Chcel vyjebať aj s justíciou. So všetkými vyjebem, takto si často mumlal popod nos. So všetkými vyjebem.

 

„Aby som ja nevyjebal s tebou.“

 

Utrúsil dozorca. Opäť si pri tom predstavil, ako zombie vyjebáva s ním. Znervóznel. V duchu si pomyslel, že má šťastie, že o jeho najväčšej fóbií nemá prepnutý doktor ani poňatia. Často a rád ho totiž provokoval rôznymi výstrelkami a deviantným správaním. Nepríjemnými psychologickými otázkami. Typu: ako spí po tom, čo niekoho zavraždí. Alebo: pracoval ešte vtedy, keď fičalo elektrické kreslo? A ak, na aké mäso sa najviac podobal smrad uškvareného väzňa?

 

Takto sa to ťahalo ešte päť rokov, dva mesiace, štrnásť dní, dvadsaťdva hodín a štyridsaťpäť minút.

 

Potom prišla chvíľa vraždenia lekára. Na poslednú večeru si rozkázal priniesť sedemnásť litrov čiernej kávy. Keďže nikde neexistovalo nariadenie obmedzujúce množstvo kávy, ktoré sa smie podať väzňovi na poslednej večeri, vyhoveli mu. Priniesli mu ju v obrovskej bandaske. Čo najrýchlejšie ju do seba nalial. Potom ho odviedli do miestnosti s posteľou. Infarkt sa mu dostať nepodarilo. Len ovracal troch dozorcov a odpadol. Previezli ho na oddelenie, kde mu zachránili život. Aby ho mohli opäť zavraždiť. Všetko podľa plánu. Termín vraždenia sa presunul.

 

Na druhú poslednú večeru mu už kávu nepriniesli.

 

Keď mu podali mikrofón a umožnili mu vyrieknuť posledné slová, povedal len: „Skurvené ťavie hovno.“

 

Potom ho zavraždili.

 

Ťava, na ktorej exremente sa pošmykol druhý muž práve teraz stojí uprostred vysušenej pláne a spokojne prežúva. Dozorca doma s manželkou spokojne prežúva rezne. Berie do ruky ovládanie a zapína televíziu. Predpoveď počasia. Umelá blondýna sa umelo usmieva a nacvičeným hlasom hovorí:

 

„Počasie sa, ako už posledných niekoľko tisícok rokov, nezmení. Záťažový stupeň tri, z neba bude padať všeobíjmajúca ľudská demencia.“

 

Rezne fantasticky voňali.