Prípad Ondrejov - Daniel Hevier

Postava zbojníka nie je, pravdaže, nová ani v slovenskej literatúre, už pred Ondrejovom ju etablovali, kodifikovali  a zároveň rehabilitovali romantici. V tom je Ondrejov neoromantikom (v básnickej zbierke Bez návratu je napríklad báseň Pánu kráľovi s týmito silnými veršami:  Hladný ľud sa ti zabáva, / ty vojnu vedieš ďalej.“ „Neradno býva vojnu viesť, / keď ľud sa v krčmách baví.“ Poukazuje to nielen na romantické pozadie Ondrejovovej tvorby, ale aj na hravý charakter anarchistickej ideológie: rebélia ako hra, ako štylizácia. A v tomto priesečníku sa u Ondrejova ako u nikoho v slovenskom kontexte spája romantizmus – symbolizmus – prekliati básnici s avantgardami XX. storočia, ktoré neskôr vyústia napr. do pocitu beatnikov. Zdá sa teda, že Ondrejov na jednej strane absorbuje rezíduá dobových klišé, na druhej strane sa však stáva krstným otcom anarchistických prúdov, ktoré vyúsťujú do súčasnej postmoderny.