Poviedka

59,58... jemne mrholí. Oprel sa o veraje dverí. S námahou vykročil, prah bol zopár centimetrov nad zemou. Bolí to.
Ráno sa pozeral do zrkadla. Nesúmerná tvár, dvojdňové strnisko. Pokúšal sa udržať viečko nad pravým okom otvorené, umývadlo bolo nažltlé, voda lenivo odtekala. Ukazovákom vytiahol guču vlasov z odtoku. Naozaj sa necítil dobre, pokúšal sa oholiť, po dvoch zárezoch to vzdal. Uterák tam visel už niekoľko mesiacov, utrel si tvár.

perspektíva spod človeka

brucho si poškriabeš o skosenú slamu a medzi prstami ti ako záhadná šmykľavá kvapalina prekĺzne jašterica. ostávaš ležať na zemi a do roztrhaných nohavíc sa ti vpíja hlina. cítiš jej vôňu farbiacu ti nos. slnko zarezávajúce sa ti do chrbta. chvíľočku uvažuješ: napnúť svaly na stehnách? riskovať kŕč? s ťažkosťami vstať? pokračovať v ceste? ignorovať potoky potu? zem je mäkká. rezignovane ostávaš ležať. spoza stromu stojaceho obďaleč ťa ktosi maľuje.

perspektíva ponad človeka

Jena žila v byte nad riekou. Mala v ňom gramofón a tridsaťšesť rokov. Mínus deti. Mínus manžel. Mínus zvieratá. Plus gramofón. Plus závislosť na metamfitamíne. Celkom jej to stačilo.

Jenin sused Klement v noci zvykol v pravidelných intervaloch ťukať kľúčikom do radiátora. Robil to s pozoruhodnou vytrvalosťou, lebo vedel, že to zmarí akékoľvek Jenine plány na „zdravý spánok“.

Prezlečený za fúzy, som inkognito, mám úlohu, potím sa, pozoruje ma kapucín.

Pozorujem ťa. Veci, čo spravíš, keď si o druhej ráno sám v byte: začne ťa znervózňovať fakt, že nevieš, kam si hodil kľúče. Zistíš, že ti došiel alkohol. Napustíš si polliter vody a predstieraš, že je to vodka. Začneš prehrabávať skrinky a hľadať zapotrošenú cigaretu. Napadne ťa, že by si mohol skočiť z okna a zamrzí ťa, že to nikdy nespravíš. Masturbuješ. Potom vezmeš papier a natrháš ho na maličké kúsky. Tie symetricky rozmiestniš po stole. Okolo notebooku. Na vrch lampičky. Migruješ po ploche bytu ako nespárený elektrón. Všetko, čo chytíš do ruky, dekonštruuješ. Trháš na menšie čiastočky.

Mala som kamošku, ktorá sa každého pýtala aké je znamenie. Potom za zatvorenými očami skreslila konštelačný graf. A buď si ju mal na krku, alebo z krku. Moja konštelácia bola všeobecne priaznivá, hlavne preto, lebo som pri počúvaní čušala, a myšlienkami bola na ostrovoch svätej Lucie, Vincenca a Grenadiny. Ráno si spievala Chúlia Iglésiasa a maľovala viečka aj mihalnice na strieborno. Každý tretí chcel s ňou spať. Nespal. Radšej cvičila premety v bielom úbore, s gumičkou cez palec.

(O tom, ako ľudia nevedia tvoriť)

„Čo vám je?“

Vstal, a vybral sa opačným smerom. V ušiach mu zvonilo, tráva bola mokrá. Podvedome sa dotkol jazvy. Prekvapilo ho, že pulzuje. Spoza mrakov vykukol mesiac. S údesom vnímal ako sa otvára. V chabom svetle sa na povrch vynárali tkanivá. Neskôr rebrá. Črevá. Nebolelo ho to. Z už otvorených slabín začali vyrastať kosatce, z brucha ako zo šachoriny vyskakovali žaby. Zrazu sa pri ňom zjavili vtáky a začali ich požierať. Nocou sa niesol škrekot bijúcich sa dravcov.

Hladil drevo. Povrch bol častým dotýkaním až matný. Zdalo sa, že palica mu v rukách celkom ožíva. Ako dievča, ktoré tancuje. Ako žena, ktorá mäkne pod jeho prstami. Ako kurva, ktorá malátnie po milovaní.
  Hmyz stíchol v očakávaní búrky. Ťažké mračná už sedeli na vzdialenej vyvýšine. Na listy padli prvé kvapky.